Ako na úspešný odchov korytnačiek stepných

Korytnačky stepné (lat. testudo horsfieldii) patria k jedným z najobľúbenejších a najnenáročnejších druhov a v našich podmienkach sú bežne chované. Nie každému sa však podarí aj odchovať mláďatá a kľúč k odchovu majú len samotné korytnačky. Vo všeobecnosti platí niekoľko zásad ktoré musia byť splnené, aby sme sa dopracovali k odchovu.

Základom je dospelý a hlavne zdravý chovný párik vo výborných chovných podmienkach. Znamená to mať korytnačky vo vonkajšom výbehu (záhrada, dvor) na zemine, ideálne zatrávnenej. Keďže stepné korytnačky pochádzajú s horúcich nehostinných podmienok (Afghanistan, Kazachstan…) je potrebné umiestniť výbeh na slnkom bohato osvetlené miesto. Samozrejmosťou ale musia byť vo výbehu aj úkryty pred slnkom aj dažďom, výborná je búdka kam budú chodiť prespávať, prirodzené prekážky vo forme väčších kameňov, koreňov stromov a minimálne jeden tzv. hniezdny kopček ktorý rady budú používať na hniezdenie (v mojom prípade vyše polovička znášok bola na kopčeku, ostatné pri plote výbehu).

Korytnačky ktoré chceme použiť na odchov musia byť samozrejme dospelé (samica minimálne 4 – 5 rokov, samček aspoň 2 roky) a je veľmi vhodné mať na jedného samca minimálne dve samice, ideál je 3 – 4. Samčekovia stepných korytnačiek bývajú agresívni voči samcom a preto sú bitky dosť časté, zvážime preto veľkosť priestoru na počet samcov aby nedochádzalo k zbytočným roztržkám. Chovné jedince musia byť výborne kŕmené takže treba dodržiavať zásady správneho jedálnička – lúčna zmes (púpava, ďatelina, tráva, skorocel), vyhýbať sa treba zelenine (okrem čínskej kapusty).

Dôležitou podmienkou oplodnenosti znášok je zimovanie, pri nezimovaných zvieratách sú znášky neoplodnené alebo vôbec nie sú. Páriaca sezóna začína po odzimovaní, už po pár dňoch keď sa zvieratá úplne „naštartujú“ po zimnou spánku a rozkŕmení sa začínajú zaujímať o druhé pohlavie. Samci naháňajú samice a dosť drasticky im hryzú do predných nôh, aby samice prestali utekať a stiahli sa do panciera. Následne na samičku vylezú prednými nohami a snažia sa o spárenie. Tento rituál doprevádzajú veľmi milé piskľavé zvuky snažiacich sa samčekov. Ak je samica ochotná sa spáriť, po cca 6 týždňoch je pripravená na znášku. Je nervózna, pobehuje po výbehu hore – dole, občasne čuchá k zemi a môže sa stať že vyhrabe zopár „skúšobných jamiek“.

Keď je už spokojná s výberom vhodného miesta na znášku, začne systematicky hrabať zadnými nohami až do hĺbky cca 15 cm čo trvá cca hodinu. Do jamky znesie 2 – 4 vajíčok ktoré následne zahrabe. Ďalšie znášky nasledujú po cca troch týždňoch v počte jedna až dve znášky. Vzhľadom na naše prírodné podmienky je potrebné vajíčka inkubovať, čo sa deje pri teplote cca 30 °C a vlhkosti až 100%. Štúdie ukázali, že teplota v inkubátore vplýva na pohlavie mláďat – pri vyšších teplotách sa liahnu samičky, pri nižších samci. Teploty však nesmú byť privysoké ani prinízke lebo by zárodky vo vajíčkach uhynuli.

Liahnuť sa mláďatá začínajú po dvoch mesiacoch a často majú ešte žĺtkový vak, preto je potrebné ešte zo dva dni ich v inkubátore nechať kým sa im vačok vstrebe. Následne ich môžeme preložiť do terária vyhriateho na 30 – 32 °C s nočným poklesom na 28 °C a podávame rovnakú potravu ako dospelým – lúčnu zmes. Je treba pritom odsledovať životaschopnosť mláďat, či žerú a chodia sa vyhrievať a v letných mesiacoch už môžu byť presunuté do vonkajšieho výbehu.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © Adobe Stock